SMAčik Riško
Môj život so SMA
Rád by som vám porozprával ako som prišiel na tento svet. Ako mi bolo v brušku tesno a tešil som sa na svoju maminku.
V brušku mi ale nebolo moc dobre a tak som sa rozhodol vypýtať von skôr. Čakal som maminku, ktorá ma bude ľúbiť a bude sa o mňa starať kým vyrastiem. Maminku, o ktorú by som sa, keď budem veľký, staral ja. Keď som však otvoril svoje očká prvý krát bol som sám.
Všade okolo mňa bolo veľa mamičiek a aj detičiek. Len ja, tak ako som bol najmenší, tak som bol stále sám. Zrazu som to pochopil. Musím papať veľa mliečka a keď budem taký veľký ako ostatné bábätka, príde moja maminka. A tak som papal. A papal. A papal. Občas som sa vyspinkal a stále čakal.
Zrazu prišla teta, ktorá ma odniesla do nového domčeka, izbičky, kde som mal pripravenú postieľku. Nemôžem povedať, že by sa mi tu nepáčilo, ale bolo tu veľmi veľa detičiek. Malých aj veľkých. Napadlo ma, že som stále maličký a tak musím papať ešte viac mliečka. Už mi liezlo aj krkom. Často som ho vygrckal, ale s nádejou stále čakal na svoju maminku.
Rád som sa pozeral z okna, lebo sa tam neustále niečo mihalo. Tak som si tým výhľadom krátil svoje dlhé čakanie.
Bol som už veľký chlap, mal som takmer tri kilá a 6 týždňov a stále som bol sám. Pomaly som to vzdával, keď zrazu vošla do dverí jedna teta.
Sprvu som jej nevenoval veľa pozornosti, pretože sa okolo mňa neustále niekto premával, ale keď ma vybrala z postieľky a pritúlila, hneď som vedel, že to je ONA. Moja maminka.
Najskôr ma nesmelo hladkala a ja som jej bral jej dlhé hnedé vlásky. Pozerali sme sa na seba a pekne usmievali. Dokonca mi dala mliečko z fľastičky. Teta, ktorá sa o mňa starala, ju upozornila, že nechcem papať a musí to do mňa tlačiť a aj tak to vygrcám. Toto mliečko však bolo celkom iné. Voňalo maminkou. Ja som ho celé pekne vypil, potom sme sa ešte pomojkali a ponosili aby ma nebolelo bruško a šli sme sa prejsť vonku. Zrazu som videl všetko, čo je za tým čarovným oknom.
Tak ma to unavilo, až som zaspinkal. Zobudil som sa až späť v domčeku, keď ma maminka vyzliekala z teplého overalu. Teta, ktorá sa o mňa starala, práve rozprávala maminke, že lekár povedal, že som hluchonemý.
Chcel som zakričať, že to nie je pravda a všetko počujem, ale celý jazýček sa mi zamotal a vyšiel zo mňa len zvuk pripomínajúci plač. Tak som si povedal, že budem mať ešte dosť času im to vysvetliť.
Tatinko sa pýtal, kedy si ma môžu zobrať domov, fotil si mliečka, ktoré papám a maminka sa so mnou hrala na posteli. Teta povedala, aby sme sa teda rozlúčili a o týždeň, ak nakúpia všetky veci ktoré potrebujem spolu s kočíkom a postieľkou, mohol by som ísť na vikend k nim. Strašne som sa zľakol. Čo to znamená? Maminka opäť odíde? Chytila ma panika. Začal som plakať a zdrapil som ju za vlasy, tak že väčšinu som jej asi vytrhol. Veď ja nepotrebujem žiadne veci! Nepotrebujem kočík ani postieľku! Budem spinkať pri svojej maminke! A chcem ísť hneď!
Maminka však so slzami v očiach odišla...
A tak som čakal ďalej. Ale spokojný, že už viem, ako moja maminka vyzerá, a cítim, že po mňa čoskoro príde.
Zrazu sa mi však začalo veľmi ťažko dýchať. O chvíľu som bol už modrý a opäť v nemocnici. Sám a smutný. Nik za mnou nechodil. Ani maminka nemohla, ako mi neskôr povedala, hoc veľmi chcela. Bol som na kyslíku a liečikoch. Pani doktorka povedala, že som prekonal RS vírus, ktorý je pre také malé detičky veľmi nebezpečný.
Z víkendu, ktorý som mal pôvodne stráviť s rodičmi, zrazu nebolo nič. Ale ja som neplakal, lebo som vedel, že ma čakajú a určite mi zatiaľ chystajú tie veci, ktoré im teta nakázala.
Prešiel týždeň a pol a konečne sa niečo začalo diať. Prišla teta, pobalila opäť moje veci a bez slova ma odniesla späť do domčeka. Mal som pocit deja vu. Avšak v domčeku som sa nevrátil do mojej postieľky. Odniesli ma niekam, kde neboli žiadne detičky. Čakal som čo bude.
Odrazu vošla teta a za ňou maminka s tatinkom. Taký som bol rád, že ich opäť vidím. Ukázala maminke ako ma so mnou manipulovať a preložila ma na jej ruky.
Dostal som mliečko aby som bol pred cestou napapaný a kým som si ho spokojne vychutnával, tatinko doriešil formality aby sme mohli spoločne odísť. Maminka sa nesmelo ešte spýtala, kedy ma majú vrátiť. Neviem čo ju to napadlo, keď ja som sa už tentokrát skutočne pevne držal :) ale teta jej láskavým úsmevom povedala, že môžem u nich ostať koľko budú chcieť, pretože pani doktorka mi neodporučila, byť v kolektíve viacerých detí.
A tak sa začal môj nový život. Zabuchli sme dvere domčeka a nasadli do autíčka, ktoré ma konečne odviezlo domov. Bol 18.12.2015.
Celú cestu som kukal kam ideme, ale keď autíčko zastavilo na červenej, vždy som sa strašne rozplakal, pretože som sa bál, že náš nový domček nenájdeme.
Bola tma a tatinko ma vyložil z auta. Sledoval som všetko okolo seba aby som si dobre obzrel môj nový domov.
Priniesli ma do izbičky, kde bola pripravená biela postieľka s hviezdičkovým oblečením a krásnym kolotočom. Ale snáď si nemyslia, že tam budem spinkať! Ja sa mojej mamičky nepustím!
A tak to začalo. Nosil som sa prvú noc, deň a znova noc a deň. Maminka vyzerala dosť vyčerpane, ale snáď si rýchlo zvykne. Po troch dňoch, čo som sa jej nepustil za žiadnych okolností, tatinko skonštatoval, že vlastne odkedy som prišiel nejedli. Ale kto im za to môže? Ja som mal mliečko vo svojej novej fľaštičke vždy pripravené! Rýchlo si objednali pizzu a nosili ma ďalej...
Vianoce. Neviem čo to je ale nepáči sa mi to!
Maminka robí nejaký šalát a popri tom ma hompŕľa na rukách. Tatino sa jej snaží pomáhať. Dnes na mňa takmer vôbec nemajú čas! Je poobedie a my sme sa ešte nehrali. Ale tvárim sa spokojne. Aby ma náhodou nechceli vrátiť späť do domčeka.
Prišiel večer. Ukázali mi stromček a Ježiško mi priniesol aj malé darčeky, ktoré mi pomohla maminka vybaliť. Nachystali pekný stôl a všade niečo voňalo. Posadili ma k stolu, nachystali mi mliečko a mysleli, že im dovolím, sa po 6tich dňoch čo som doma, v kľude najesť za stolom. Ale mýlili sa :). Ja som spustil plač a bolo po štedrovečernej večeri :).
Zamýšľam sa nad tým aký je život fascinujúci.
Jeden deň som na svete celkom sám a druhý deň mám milujúcu maminku a tatinka, starých rodičov, ujov, tety, bratrancov a sesternicu. Dokonca mám vlastnú postieľku, aj keď o ňu vôbec nestojím, mám kočárik, ktorý patrí len a len mne. Mám veľa hračiek a nič na svete mi nechýba. Dúfam že to tak ostane...
Vyhľadávanie
Kontakty
Ak ste zadali správny administrátorský e-mail, boli naň doručené dočasné prihlasovacie údaje. Tieto údaje sú platné iba 60 minút. Ak sa v tomto časovom intervale neprihlásite, budú obnovené pôvodné prihlasovacie údaje.
Prebieha testovanie